reklama

Baby friendly – mother hostile hospital

Blížia sa Vianoce a ja si opäť raz uvedomujem, že najväčší dar je zdravie. Tentoraz  zdravie môjho syna. Už druhý deň sme doma z nemocnice, kam sa už, dúfam, nebudeme musieť vrátiť. Ja som si tiež  na Kramároch odležala svoje, no až od pubertálneho veku, preto oddelenie, kde som teraz bola s malým, bolo pre mňa nové. A bol to šok. Nie jeden. Tento blog som sa rozhodla napísať nielen ako prevenciu pred infarktom pre ďalšie matky, ktoré prídu s deťmi do nemocnice, ale aj ako akúsi výzvu pre sponzorov, vládu, ministerstvo zdravotníctva, poisťovne, kohokoľvek, kto by mohol upraviť status quo k lepšiemu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

Najprv by som chcela zdôrazniť, že si uvedomujem, že v nemocnici je najdôležitejšia lekárska starostlivosť. Tá bola naozaj promptná, veľmi kvalitná a prístup lekárskeho aj ošetrujúceho personálu (väčšinou mladého a zrejme ešte nevyhoretého) bol profesionálny a až prekvapivo ľudský. Všetci lekári a sestry, snažiace sa, aby sa hospitalizované detičky a ich matky cítili bezpečne a v rámci možnosti príjemne, však narážajú na problémy z viacerých strán. Financie, priestory, čas...keby tohto všetkého bolo viac, možno by sa pobyt v bratislavskej nemocnici nedal prirovnať k čínskej mučiarni..

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Baby friendly - mother hostile hospital (nemocnica priateľská k deťom, nepriateľská k matkám). Inak dojčenské a predškolské oddelenie Druhej detskej kliniky v Bratislave neviem nazvať. Matka s dieťaťom do troch rokov môže síce byť počas celej doby hospitalizácie prítomná a hradí jej to dokonca poisťovňa (matky starších detí platia päť eur za noc), no ak ste si predstavili detskú postieľku vedľa matkinej postele alebo niečo podobné, ste na veeeľkom omyle. Bratislavská nemocnica nemá kapacity na tzv. rooming in. Izby matiek sa nachádzajú na oddelení starších detí - reálne teda musíte prejsť minimálne cez jednu chodbu, ak sa tam chcete dostať. Keď mi sestrička doniesla kľúče a posteľnú bielizeň so slovami: „Odneste si všetky veci do materskej izby, tu môžu byť iba veci dieťaťa", pomyslela som si svoje. Keď sa mojej spolubývajúcej a mne podarilo konečne uspať naše deti (obe sme uhojdali v erárnych kočíkoch), prišla sestra a opäť nám rázne odporúčala, aby sme deti dali do postieľok a šli spať do svojej izby. Na moje namietanie, že syn nie je zvyknutý spávať v postieľke a ešte ho v noci každú chvíľku kojím, iba odpovedala, že to tak dlho nevydržím a keď odpadnem, nikto za mňa neručí. Veď oni ma určite zavolajú, keď sa malý zobudí. Každej normálnej matke ale podľa mňa musí byť jasné, že dve sestričky nemajú šancu počuť zaplakanie každého dieťaťa a už vôbec nie ho s potrebnou rýchlosťou utíšiť, tobôž nadojčiť, však áno. Ak by mali teda každú matku volať počas noci pri každom zaplakaní, tak by nič iné nerobili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Apropos, sama som bola svedkom, ako je to s tým volaním matiek. Dostali sme novú spolubývajúcu, ktorá im uverila a hneď prvú noc si šla ľahnúť na materskú izbu, nechala tam v postieľke ročného chlapčeka so zápalom pľúc. O pol hodinu sa povracal. Samozrejme, zavolali sme sestričku (osobne, pretože na žiadnej izbe nie sú zariadenia na volanie personálu - ďalšia nepochopiteľná vec). Sestrička zavolala matku, dieťaťu prezliekla periny a matka opäť šla spať. Tento scenár sa opakoval ešte tri krát do dvoch hodín. Vždy sme museli volať sestru my, nechodila sa predsa každú pol hodinu pozerať, či náhodou nie je niečo nové (kedy by to aj stihla). Potom začala dieťaťu pípať infúzia s frekvenciou asi každých desať minút, takže sestra bola v našej izbe približne 20krát za noc. A vždy sme ju volali my. Pretože ani zvuk infúzie nepočula. Takže plačúce dieťa sa naozaj musí snažiť, aby k nemu niekto prišiel. Strávila som teda štyri bezsenné noci plné zážitkov na dojčiacom (inak otrasnom, nepraktickom, veľkom a nepohodlnom) kresle v nemocničnej izbe. To kreslo bolo privilégiom dojčiacich matiek! Matky, ktoré nedojčili, mali jednoducho smolu a mohli sa tešiť, ak bola na izbe voľná aspoň stolička, na ktorej mohli provizórne spať. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Matky celkovo zažívajú na tomto oddelení (a počula som, že je to tak na všetkých detských oddeleniach na Kramároch) niečo na spôsob čínskeho mučenia spánkovou depriváciou (nielenže nemáte vhodné podmienky, teda posteľ a tmu, ale keď sa vám konečne zdá, že ste si našli polohu a už - už zaspíte, tak príde sestra robiť odbery, prípadne začne pípať infúzia, ktorá ak nezobudí vás, tak vaše alebo cudzie dieťa určite, prípadne začne plakať dieťa z vedľajšej izby a keďže tam nemá matku, tak plače, až kým nezobudí ďalších x detí a aj vás a tak ďalej). Okrem nedostatku spánku majú matky jedinečnú možnosť schudúť. Strava je totiž určená iba pre deti, takže ak máte dieťa jedáka a zje všetko, čo mu naložia na tanier, vám neostane nič iné, len ho zavrieť do postieľky a ísť do bufetu, čo nie je najrýchlejší proces. Vraj je možnosť si jedlo objednať, no nikto nám o to viac nepovedal, tak neviem. Ale čo sa sťažujem, veď tam bola kuchynka pre matky, kam majú zákaz vstupu s dieťaťom (ako inak)...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Celkom zaujímavým paradoxom (okrem spomínaného pobytu-nepobytu matky na oddelení) je tiež „predvizitná nervozita". Na Slovensku v nemocniciach stále pretrváva nepochopiteľný nezmyselný pocit, že veľavážení páni lekári, prichádzajúci na vizitu, nepozerajú na pacientov, ale na to, v akom stave upravenosti sa nachádza izba pacientov. Tu to nebolo inak. Každé ráno približne od piatej sa naša izba menila na frekventovanú križovatku upratovačky, sanitárky, sestričky. Tá prvá - polodementná, totálne lenivá a pohodlná pani ledabolo pozametala zem pod posteľami, s utieraním nočných stolíkov, parapetov, či nedaj bože postieľok, sa vôbec nezaoberala. Raz sa moja spolubývajúca opovážila ju požiadať o utretie doťapkanej presklenej tabule, ktorá oddeľovala našu a susednú izbu. Ten krik, čo pani spustila sa blížil k intenzite kriku dieťaťa, ktoré nechala matka v izbe. Vraj, keby to bolo na nej a neboli by na izbe deti, hneď by to sklo rozbila. No, nemala som slov. Tá posledná - sestrička plniaca si svedomite svoje povinnosti, zas chodila každých päť minút nazerať do izby, či sme už všetko zo zeme dali peč, kočíky odpratali preč z izby, ustlali si postele a či sa náhodou neflákame. Napriek tomu, že videla, že dojčím, stále ma napomínala, aby som si upratala, lebo príde vizita (tá chodila po deviatej). Nakoniec to vzdala a upratala za mňaJ. Vyzeralo to, že by sme im mali aj vymaľovať, aby boli spokojní. Počas vizity sme očakávali bodové hodnotenie poriadku na izbe a boli sme riadne sklamané, keď sa nič také nekonalo. Vrátim sa ešte k pracovnej záťaži upratovačky. V jednu noc sa podarilo chlapčekovi na izbe rozbiť fľašu s infúziou. Matka zavolala sestričku, tá fľašu vymenila a povedala, že ráno sa to pozametá (milé, že sme nemuseli všetci vstať a upratovať v noci). Ráno pani hovorí upratovačke, že má v rohu sklo z fľaše, či by to mohla pozametať. A hádajte! Áno, opäť krik, že či si nevie vypýtať od sestričky metlu a pozametať po sebe! Ja teda neviem za čo dostáva spomínaná pani plat (mimochodom, stavím sa, že vyšší ako učiteľský), ale ja by som ju do minúty prepustila.

Napriek spomínaným nedostatkom som veľmi vďačná aj za to málo, čo sa od čias komunistov zmenilo. Neustále som si opakovala, aký je to vlastne pokrok, že ma nevyhnali a dovolili mi zúčastniť sa tohto liečebného pobytu. Celému personálu je jasné, že už mnoho výskumov dokázalo pozitívny efekt prítomnosti blízkej osoby pri dieťati a všetci by boli radi, keby podmienky nemocnice umožnili aspoň trochu väčší komfort, no žiaľ, zatiaľ sa pracuje s tým, čo je k dispozícii. A v časoch výstavby nemocnice evidentne nikto na niečo také ako rooming in ani len nepomyslel. Takže, milé mamičky, ak chcete byť v posteli vedľa dieťaťa, choďte napríklad do Galanty. Aj v Šali bola táto možnosť, no nemocnicu už pre istotu zrušili. Veď aby v Bratislave náhodou nemali veľa miesta...

Katarína Dobrovodská

Katarína Dobrovodská

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Špeciálna pedagogička a psychologička na materskej dovolenke, ktorá je presvedčená o tom, že problém sa nevyrieši, ak ho nepomenujeme. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu